História mesta
K starobylým slovenským mestám, ktoré sa v uplynulých storočiach hrdili prívlastkom slobodné kráľovské mesto, patrí i Skalica, mesto na hraniciach s Českou republikou. Jeho história je dlhá a bohatá. Striedali sa v nej obdobia budovania, rozmachu a rozkvetu s tými, ktoré boli poznačené vojnami, povstaniami, rabovaním a ničením, epidémiami či živelnými pohromami. Z viacerých hľadísk má Skalica na historickej, ale i súčasnej mape Slovenska významné postavenie.
Priaznivé životné podmienky boli dôvodom intenzívneho osídlenia územia chotára Skalice už od čias mladšej doby kamennej (4000 rokov pred n. l.). Osídľovanie potom pokračovalo i v eneolite, dobe bronzovej, železnej, laténskej, rímskej, včasnoslovanskej a veľkomoravskej. Prvé písomné zmienky* o existencii Skalice pochádzajú z roku 1217 a 1256, kedy sa v dokumentoch spomína ako Zakolcha.
6. októbra 1372 jej uhorský kráľ Ľudovít I. udelil výsady slobodného kráľovského mesta**. Originál privilegiálnej listiny sa síce nezachoval, ale z neskorších konfirmácií sa dozvedáme, že mesto dostalo právo opevniť sa hradbami, obyvateľstvo bolo oslobodené od platenia daní a iných poplatkov, tovar Skaličanov bol oslobodený od tridsiatku a mýta v celom kráľovstve. Mestu bolo udelené právo usporadúvať týždenné a výročné trhy.
Vďaka ďalším privilégiám od Žigmunda Luxemburského a jeho nasledovníkov sa stala Skalica už od 1. polovice 15. storočia významným strediskom hospodárskeho, kultúrneho a duchovného života širokého okolia. V 17. storočí počtom obyvateľov, domov, ale predovšetkým z ekonomického hľadiska patrila Skalica medzi 5 - 6 najväčších a najvýznamnejších miest Slovenska a bola postavená na úroveň ďalším kráľovským mestám Bratislave, Košiciam, Trnave, Bardejovu či Prešovu. V meste vzniklo množstvo remesiel, zakladali sa cechy, prekvital čulý obchod. Chýrne v celom Uhorsku bolo predovšetkým skalické súkenníctvo, ktoré sa rozvinulo najmä koncom 18. storočia.